Bolo to nádherné a krásne,
chodili sme po svete tak šťastne,
no teraz po ňom chodím sama
nešťastná, smutná, sklamaná...
zachádzam do tmavej ulice,
srdcu sa samému byť nechce,
slané slzy chladia rozpálené líce. Nevládzem už ďalej žiť,
dnes budem slzy roniť do rána,
vienok smútku v kúte viť,
lebo som nešťastná, smutná, sklamaná...
Skúška z lásky v tom je,
nie milému pusu dať,
ale ho po rozchode
opäť vrúcne milovať.
Láska je ako motýľ,
láska je ako klam,
priletí, odletí
a zostaneš sám.
Navždy budeš ten, kto ma bude súdiť,
a kvôli tomu, že si ma opustil, sa budem zo sna budiť.
Je to večný súd, ktorý neustále prehrávam
a večer, tajne do tmy, ti stále lásku vyznávam.
Ťažko je v hore stáť, keď stromy láme,
ťažko je ľúbiť, keď láska sklame,
ťažko je na lodi, keď more buráca,
ťažko je milovať, keď srdce krváca!
Pozerám cez okno
a hľadám ťa v diali.
Spomínam na časy tie,
keď sme sa smiali.
Pozerám a po okne
už kvapky smútku tečú.
Vráť sa mi, zlatko
bo minúty sa vlečú.
Kde lásku pochovali, tam šťastia niet.
Len smútok z očí hľadí, mráz spálil kvet.
Tam z hlbín duše počuť boľavý ston.
Bez lásky srdce plače, bolesť je v ňom.
Žádné komentáře:
Okomentovat